Z udalostí z konca leta

Tou prvou je medializovaná rozlúčka s pánom Michalom Dočolomanským. Smutná, bolestivá, dojímavá. Z úst jeho priateľov a kolegov sa rinuli krásne slová o jedinečnej kráse jeho osobnosti, o jeho duši, o prejavoch jeho ľudskosti, o tom, čo pre druhých znamenal a čo tu zanechal. Slzy mi tiekli po tvári pri týchto slovách a dojímalo ma nielen to, že takýto človek opustil tento svet, ale aj to ako sa jeho priatelia a kolegovia otvárali a úprimne vyjadrovali svoj obdiv, úctu, vďaku. Priznám sa, nikdy som takéto pekné slová a charakteristiky o pánovi Dočolomanskom nepočula, napriek tomu, verím, že boli pravdivé a vyslovené naozaj úprimne. A tu prichádza prvý krát moja otázka- "Prečo niekedy jednoducho nespravíme viac?" Prečo krásu človeka dokážeme naplno vnímať, opísať a vyjadriť jej svoj obdiv, až keď tu ten človek nie je. Zmôžeme sa na hodnotenie výkonov, pracovných výsledkov a veľmi opatrne pochválime niečo "akože" dobré. No do hľbky nejdeme. Je pre nás natoľko ohrozujúce a neprirodzené otvoriť sa voči svojim priateľom, kolegom, či blízkym a povedať im to ako ich vnímame, ako sa pri nich cítime, že sme im za niečo vďační aj keď stoja pri nás? Vyslovenie obdivu, úcty a vďaky si nechávame na záverečnú reč, nedokážeme spraviť viac, povedať si viac, otvoriť sa jeden druhému viac a hlavne vnímať navzájom viac toho, čo nás robí šťastnými a čo nazývame ľudským dobrom. A to isté sa pýtam samej seba.....Tou druhou udalosťou je letná fiesta v uliciach hlavného mesta. Už veselšia téma- vydarená akcia. Horúce piatkové večery, vôňa leta, pouliční umelci, ktorí svojim talentom a "radosťou z pohybu" vytvárajú atmosféru leta. Ľudia stoja v kruhoch okolo nich, obdivujú ich, tlieskajú, usmievajú sa a najradšej by sa zapojili- tancovali, spievali, bláznili sa. Vravím- "najradšej by sa zapojili....ale" neurobia tak...Nech je atmosféra akokoľvek bláznivá diváci stoja a dívajú sa. Tí najodvážnejší sa pohupujú v rytme, dupkajú nohou, alebo nenápadne otvárajú ústa, ak poznajú slová. Kráľ hip- hopu to "rozjede" tak, že bunky v našich telách sa idú zblázniť čo by sa radi pridali a tancovali s ním, no celý ten kolos- naše telo- stojí a hlava maximálne premýšľa o tom, aké by bolo fajn byť ako v reklame na coca- colu, aké by bolo cool roztancovať celú ulicu a naplno si užiť fiestu. "Prečo teda nespravíme viac, ako len diskrétne pohupovanie sa, keď sa nám chce jašiť?" A to isté sa pýtam samej seba....Tou treťou udalosťou je, z udalostí leta mne najbližšou, nástup môjho syna-prváčika do školy. Udalosť na ktorú sme sa tešili celé týždne. Druhého septembra Sajfa na Fun- ku povedal, že po ulici kráčali aktovky a môj syn bol jedna z tých aktoviek a ja som bola hrdá a šťastná tak, akokeby Sajfa hovoril len o ňom. Bola som šťastná aj za neho- za Branka pred tou aktovkou, lebo sa tešil, cítil sa už veľký aj za jeho sestru Simonku,ktorá sa tešila, že konečne budú v škole spolu, na jednej chodbe a že si budú "požičiavať" desiaty a naučia sa po anglicky, aby vedeli spievať ako Troy a Gabriella v High School Musical a hneď ako sa naučia odomykať dvere do bytu (lebo iú ťažko), budú chodiť na obed domov, čo bude už naozaj pádny dôvod na to, aby sme im kúpili psa. Plno emócií, plno snov a očakávaní. Aj tých mojich- očakávaní mamy, ktorá uverila slávnostnému príhovoru vedenia školy, ako si nesmierne vážia každého prihláseného žiačika, ako je šťastie a spokojnosť žiakov pre nich prvoradá, ako spoločne vytvoria prostredie v ktorom sa najmä tí malí prváčikovia budú cítiť dobre. Bublina nadšenia, očakávaní a radosti spľasla, keď prváčik poobede pri odchode zo školy- z jeho prvého dňa v škole, s veľkým plačom vyhlásil, že on už viac do tejto školy nepôjde....čo najprv pôsobí úsmevne, no po vyslovení dôvodov som zneistela. So slzami v očiach mi rozprával, ako pani vychovávateľka často na nich kričala, a on vraj nič zlé nerobil, len ticho sedel a ona aj tak kričala a je zlá...Vraj museli jedny schody prejsť 3x, až kým ich neprešli tak, ako si to ona predstavovala, "bez rečnenia - bez medzery" Mám pedagogické vzdelanie ,a viem, že niekedy to bez skríknutia nejde- aj keď aj to je na diskusiu, no prváčik by po prvom dni v škole nemal odchádzať takýto traumatizovaný. Všetky pekné zážitky z prvého dňa v škole,ktoré mal, prekryla táto negatívna skúsenosť. Celá škola hore nohami zo školskej reformy a ja si vravím, že im kašlem na ich školskú reformu, pokiaľ v školstve robia neurotické učiteľky, ktoré vyvolajú v malom prvákovi pocit, že už nikdy nechce ísť do školy. Smutne sme odkráčali zo školy, ja- uisťujúc Branka, že to bude dobré a že aj na Harryho Pottera profesorka McGonagallová niekedy kričala, no...nezabralo...a až do večera sa ma chodil pýtať, či by som mu "nevymyslela" nejakú inú školu. A na rad prichádza zase moja otázka- "prečo som jednoducho nespravila viac"- nezastala sa ho, nešla za vychovávateľkou, nepovedala, že sa mi jej prístup nepáči a že keď chcú reformovať nech začnú od seba... A tak stále hľadám odpoveď na otázku, čím to je, že máme zábrany spraviť krok, ktorý považujeme za správny, že jednoducho neurobíme to, čo sa nám žiada, čo je pre nás prirodzené, že jednoducho v niektorých prípadoch neurobíme viac...