reklama

Balkóny

Som si celkom istá, že na tento svet som prišla cez balkón. Prvé miesto na tomto svete, ktoré ma nadchlo, tým čo vyžaruje. Na balkóne ste vlastne doma – v bezpečí, no pri tom ste vo svete. Chrbtom opretý o vlastný domov, no so všetkými svojimi myšlienkami, snami a túžbami v diaľke toho sveta. Stačí len vykročiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Mám taký pocit, že odkedy som na tento svet prišla, prebývam na balkónoch. Vykúkam, dívam sa, opieram sa o zábradlie a snívam. Cez ten úplne prvý balkón som sa neopierala, nedočiahla som. A tak som sa len dívala cez malú štrbinku v plechovom zábradlí. Mala som asi tri roky a ešte som si vtedy pamätala, aké je nebyť v tejto realite. Cítila som obmedzenia hraníc vlastného tela a zmocňovalo sa ma zúfalstvo, že som až malými päsťami bila do zeme a všetko vo mne kričalo otázku: “prečo žijem??“, „prečo som zrazu v tomto tele??“ Na jednom z tých balkónov prišla odpoveď, ktorá ma upokojila: “Keby to hneď bolo kvôli všetkým tým stromom, ktoré vôkol rastú, kvôli spevu drozdov, ktoré začínajú spievať nad ránom a kvôli všetkým tým vôňam a chutiam, ktoré môžeme precítiť, tak by to stačilo." Bývala som v byte, ktorý mal najvyššie položený balkón v celom meste a opretá o jeho zábradlie som každý deň lietala pohľadom nad celým mestom. Bola som blízko a ďaleko zároveň. A keď náhodou na mesto sadla hmla, tak nad tou hmlou, na tom balkóne, bolo slnko a po tej hmle sa dalo prebehnúť ako po capuccine. Až po najbližší vytŕčajúci vrch žeriavu. Hrávala som sa na kráľovnú všetkých oblakov a vetrov a paličkou z kvetináča som riadila to, kam sa tá hmla bude uberať. Prebývala som aj na dlhokánskych balkónoch, ktoré spájali mnoho izieb detského liečebného domu v Tatrách. A večer, keď sa malo dávno spať, naše detské nohy preťapkali po letom rozohriatom betóne toho balkóna a začínali najdobrodružnejšie výpravy do susedných izieb. Ťapkanie nôh ustalo, keď sa blížila sestrička na kontrolu a doktori na rannej vizite len krútili hlavami nad našimi čiernymi šľapami. No čo, ten vzrušený beh po dlhom balkóne bol vlastne behom po zdravom tatranskom vzduchu, pre ktorý sme tam všetci boli. Boli aj balkóny, ktoré som nenávidela. Nemocničné balkóny, ktoré slúžili na návštevy rodičov počas karantény. Keď sme sa chceli dotknúť mamy, museli sme ruku prepchať cez vyklápacie okno, ktoré sa vyklopiť nedalo a aj to sa nesmelo. Rodičia prosili cez tie balkóny svoje deti, aby neplakali, no sami nevládali prestať. Takéto balkóny dodnes vytesňujem zo svojej hlavy. Nahrádzam ich letnými balkónmi, ktoré po večeroch krásne voňajú avivážami a tými, ktoré točiacimi sa vrtuľkami zapichnutými v kvetináčoch manifestujú to, že v tom byte prebýva detská radosť...Najnádhernejšie, najživšie a najgýčovejšie balkóny boli v Barcelone. Každý balkón iný, zelený, ozdobený umelými zvieratkami s vejúcimi záclonami. Tie balkóny v ktorúkoľvek hodinu dňa vyzerali akokeby tesne predtým niekto z nich vbehol dnu, dopil kávu, dopolieval kvety, zbehol si po cigarety...proste žili, aj keď na nich nikto práve nebol. Možno boli pre mňa takto ideálne krásne, pretože som na nich nikdy nebola a vždy som prechádzala len popod...ale stačilo mi.Bývala som aj na balkóne, teda v byte s balkónom, na ktorom sa dalo kolobežkovať. Bol obrovský, otočený na rakúske veterné vrtule, jednu pre prostitútky strategicky dôležitú dvojprúdovku a jeden veľký strom. Večer som stávala na tom balkóne a pozorovala siluety prechádzajúcich sa žien a dievčat. Strážila som ich. Nikto netušil, že ich strážim, tuším ani ja sama. V duchu som ich posielala domov. Boli krehké a drsné zároveň. Smutné, flegmatické, ale odhodlané. Sem tam sa zahľadeli na ten strom a ja som rozmýšľala, ako ho vnímajú. Nemoralizovala som. Boli by tam, aj keby som ja nestála na balkóne, aj keby im ten strom našepkával, nech sa nato vykašlú a idú radšej spať...Nestihla som ani prečítať Romea a Juliu a už som vedela, že tá pravá láska je tá ktorá vyženie muža za milovanou ženou po balkónoch na tretie poschodie, tak ako muža, ktorý miloval moju mamu a zjavil sa zrazu na našom balkóne. A keď som potom už na inom balkóne v modrom kočíku uspávala môjho brata a on sa na mňa díval tak múdro a hoci bol bábätko, v jeho očiach bola všetka láska a pokoj sveta, vedela som, že balkónové lásky končia šťastne...Vždy keď som unavená, opustená, alebo smutná, vraciam sa na balkón, ktorý mám vo svojej duši – pre pragmatikov – vo svojej hlave. Je priestranný, je na ňom veľa kvetov, v závetrí, so slnečným výhľadom a pohodlnými kreslami. Je tam vždy všetko, čo potrebujem a prichádzajú tam tí, ktorí mi chýbajú. Nemusíme nič hovoriť, len sedíme, opierame sa o zábradlie, hľadíme do diaľky alebo dole pod balkón. Môžeme sa len tak prevesiť cez balkón a nechať si po niekoľkých sparných dňoch pršať za golier a na vlasy, alebo môžeme s celým Slovenskom vybehnúť na balkón a zakričať, že sme vyhrali a vymieňať si zimomriavky. Zamilovane stáť na prvom rande a tváriť sa, že sledujeme niečo tam v diaľke a pritom intenzívne skúmať jeden druhého a to, ako nám tlčie srdce. Kričať z balkóna: “deti domov...“ a počúvať zdola „ešte chviľu...“ Vysedávať s priateľmi na balkónoch, do noci rečniť, filozofovať, hedonisticky sa tváriac popíjať a pofajčievať, smiať sa a hľadieť na padajúce hviezdy. Pestovať a polievať zárodky malých kvetiniek, byliniek a aj silných stromov. A keď príde môj čas, odídem zase potichu a pomaly cez ten balkón (nebojte sa, nie skokom cez zábradlie) a budem nasledovať tú cestu, o ktorú sa moje oči oprú a prídem na ten balkón, kde je ten najkrajší z výhľadov a zakývam späť...aspoň tak nejako si to predstavujem.

Miroslava Luptakova

Miroslava Luptakova

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu