Morfológia

Autor: Miroslava Luptakova | 12.4.2012 o 15:26 | (upravené 12.4.2012 o 16:18) Karma článku: 23,35 | Prečítané:  3201x

Z ordinácie vybehla sestrička. „Kto je objednaný na 9:00 hod., nech sa páči...“ Naliehavosť v jej hlase mnou mykla a vyskočila som. Teda...vyskočila... Na facebooku letia teraz fotky s názvom: “ako sa vidím ja“ a „ako to vidia ostatní“. Takže to čo som vnímala ako vlastné vyskočenie a rýchle vbehnutie do ordinácie, by som si celkom rada pozrela očami ostatných čakajúcich. Zvlášť, keď som vyskočením dala do pohybu moje megabrucho, ukrývajúce dva poklady, meniace sa pri vstávaní zo stoličky na dva medicimbaly.

Tak ale, berme to tak, že do ordinácie som vbehla, aby som zbytočne nezdržiavala a aby som sa konečne...možno, na sono vyšetrení, dozvedela pohlavie tých dvoch pokladov. Spoza plachty zabezpečujúcej intimitu pri vyšetrení sa ozval trochu nervózny hlas mladej doktorky: “Vy ste prišli na morfológiu?“ a napriek tomu, že hlas znel prísne ako kedysi: “Luptáková, k tabuli...“, už pomalším tempom som vykukla spoza plachty: „Myslíte mňa?“ „Áno, samozrejme, že vás, pani Luptáková“ Potom nasledovalo niečo ako vysvetľovanie pred tou tabuľou, že o morfológii sme sa na minulej hodine neučili a že som sa učila len z materiálov o sone a ultrazvuku. Učiteľka, teda doktorka, nervózna, že na morfológiu sa nechodí v takomto čase, keď je v čakárni veľa pacientiek, lebo je to zdĺhavé vyšetrenie a prečo som sa objednala na taký čas a k nim, keď každá tehotná občianka predsa vie, že na morfológiu sa chodí až po jednej popoludní, a že ona môže spraviť len rýchle sono a budem musieť prísť znovu poobede. Rýchlo som súhlasila so všetkým, vysvetľujúc, že termín som si nevybrala sama, ale mi ho určila sestrička po predchádzajúcom telefonickom objednaní, že ma sem poslal môj gynekológ a rýchlo som sa vyzliekala, lebo som pochopila, že nemám zdržiavať, aj keď už bolo jasné, že som sa v nevhodnom čase nedostavila vlastnou vinou.

Tešila som sa, že sa ide prostredníctvom sona na návštevu k mojim deťom a že sa možno dozviem, či mám kupovať modré alebo ružové veci a iné detaily z ich vnútromaternicového života, keď tu, ďalšia netrpezlivá doktorkina otázka: „Ktoré je prvé a ktoré druhé dieťa?“ „Jak prvé?“ znel mi v hlave nechápavý hlas Bolka Polívky. Veď obidve sú „prvé“...rovnako dôležité...Zase mi bolo v rýchlosti vysvetlené, že je to dôležité pre potreby takýchto vyšetrení, aby sme vždy začínali s meraním toho istého dieťaťa a neplietli si ich a Luptáková pri tabuli sa už len bavila, lebo vedela, že dnes to už u prísnej pani doktorky nezachráni a má to tak za štyri.

Vtom vošiel do ordinácie nový člen tímu – uvoľnený a usmievavý pán doktor a s úsmevom sa začal prizerať sono monitoru. „Pani vie, že ich tam je viac?“ spýtal sa. Doktorka prvý krát pripustila, že aj niečo viem a Luptákovej svitla nádej, že dnes to bude možno aj za tri...“Nie tri, iba dve...dúfam...!!!“ oponovala som doktorovi, ktorý sa ma skúšal akože pobaviť alebo vystrašiť nesprávnym určením počtu detí v mojom bruchu. Keď doktorka vycítila pohodu a pokoj v doktorovom hlase, poprosila ho, či by tú morfológiu mohol urobiť aj teraz, aj keď v tomto nevhodnom čase. Potom mi ešte raz prízvukovala, aby som na morfológiu, (Luptáková pred tabuľou stále nepriznala, že nechápe rozdiel medzi morfológiou a sonom), keď budem nabudúce tehotná (!!), chodila zásadne po jednej hodine poobede. Na chvíľu som nebola Luptáková, ale Angelina Jolie, u ktorej sa berú ďalšie prírastky a ďalšie dvojičky, tak nejako normálne. Doma som už totiž dve deti mala, takže ma pobavilo, že niekto vo mňa tak verí, že predpokladá nejaké ďalšie tehotenstvo, keď už to súčasné bolo nečakané a šokujúce.

Pán doktor prešiel z usmievavého, žoviálneho módu do sústredenejšieho...to viete, „robil morfológiu..“ „Vieme pohlavie detí?“ Nevieme...“A chceme vedieť?“ Chceme... Tvárim sa trochu neutrálne, ako keby to bola bežná vec. „Za určenie pohlavia dieťaťa účtujeme poplatok 5 Eur a v tomto prípade sú deti dve, tak 10 Eur. Ticho súhlasím, veď to, za aké všelijaké, niekedy nezmyselné veci sa v zdravotníctve platí, by bolo na samostatný článok, a ak je to, že pán doktor povie nahlas to, čo práve vidí nahlas, nadštandard, tak si za ten nadštandard priplatím. „Máte doma ešte nejaké deti?“ pýta sa doktor, lebo vraj, ak hej, tak by mi mohol dať zľavu. A mne stále nedochádza... Stále sústredene meria tých dvoch v mojom bruchu a mne je jasné, že už dávno vie, čo to je, len mi nie je jasné, prečo to už nepovie. „Nič nevravíte na to platenie, tak asi nemáte záujem o zistenie pohlavia...“ „Jak nemám?“ znova sa ozýva Bolek. Veď predsa, kto mlčí, ten svedčí...tak to už vyklop, myslí si drzá Luptáková, no pán doktor, zdržujúc, kladie ďalšiu od veci otázku: „Kde bývate?“ „Tu v Petržalke“ snažím sa milo odpovedať, na čo sa škodoradostne usmeje: “ A čo, v dvojizbovom?“ Jeho hraná škodoradosť ma pobaví a aby som mu tú škodoradosť nepokazila, tak mu pripomeniem, že ani do bežného osobného auta tie deti nepopchám, keď sa narodia tí dvaja. Tí dvaja...tak už konečne prezraď!!! Prezrádza, znovu s dávkou humoru a irónie: „Na pravej strane...tam je to dobré...tam je chlapec, ale ľavá strana...to už je horšie..je tam baba“ A ja výskam vo svojom vnútri od radosti a šťastia.

Obliekam sa s výčitkou, uvedomujúc si, že ma iné morfologické výsledky nezaujímajú a asi by mali. Ale veď by ten doktor toľko nežartoval, keby našiel čo i len jeden zlý výsledok, a tak si dovoľujem ostať v tejto povrchnej radosti a predstavujem si tiež radosť syna a dcéry, ktorí si to presne takto želali a tú radosť ešte znásobuje fakt, že sa nenaplní výstraha môjho syna, že keď to budú dve baby, sťahuje sa z domu.

Ťahám z kabelky peňaženku a že komu môžem zaplatiť tých dva krát 5 Eur, s čudnou množstevnou zľavou za tých dvoch, čo už mám doma. Na to sa ozve pani doktorka, síce stále trochu káravo, ale predsa len už láskavejšie: „To s tými peniazmi bol žart...utekajte“ A ja naozaj utekám s radostným pocitom, že dnes to mám predsa len nakoniec za jedna, aj keď som mohla na ich vtipy a irónie reagovať trochu pohotovejšie. Jedna baba, jeden chalan...

Mimochodom, tá radosť sa nedala len tak vydržať, tak som ešte vbehla do školy, kde chodia moje deti, so zámienkou, že im idem dať zabudnuté stravné lístky. Stretáme sa na školskej chodbe, kašlú na lístky v mojich rukách, rovnako ako ja na výkrik jednej zo spolužiačok: „teda teta, nič v zlom, ale ja som sa vás fakt zlakla...“ aj keď je to dôkaz, že aj v tomto stave viem priskočiť rýchlo a nečakane ? „No..no..no..už povedz“, prosíkajú ma pohľadom a ja si vychutnávam, ako ich naťahujem a potom radostne skáčeme po školskej chodbe.

Moja mama – vychovávateľka z učiteľskej rodiny – tiež po prvotnom radostnom vyskákaní sa, mi vytkla, že som nemala hneď utekať do školy a takto rozrušiť deti, že sa nebudú vedieť sústrediť na vyučovanie a možno aj kvôli tomu schytajú zlú známku, ale nech, veď ja to už nikdy viac neurobím... A keby náhodou,...dobre, dobre...nezabudnem, že na morfológiu treba chodiť po jednej poobede.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?