„Máte fotografie?" - pýta sa pani za dreveným okienkom. Ťažko vzdychnem a podávam jej dve kópie. Fotografie, na ktorých mi tak veľmi záležalo, by som najradšej zakopala na záhrade, ale pri predstave podstúpenia nového fotenia, akosi tuším, že ho podstupovať nemá zmysel. Ateliér, v ktorom fotografie vznikli mal pár tmavých zákutí, tajomných závesov a vŕzgajúcu podlahu. Už len to prostredie vrhá na každú fotku určenú na úradné účely zvláštny tieň strohosti, neosobnosti a vystrašenosti. O fotografovom „štelovaní" na dobrý záber, ktorý foteniu predchádza, ani nehovorím. Otočná stolička. Kolená k sebe a prudko doprava. Natočenie celého trupu prudko doľava. Tvár otočiť zase doprava a ľavú ruku oprieť o pravé koleno. Nič z toho strečingu sa na fotke nemá objaviť, no na výzore tváre mu to dodalo. Neprirodzenosti. Potom ešte dlhé naprávanie brady, jemný úklon hlavy do boku a to už premýšľam, kedy som to vlastne prestala dýchať. Výhodou tohto procesu je aspoň to, že úplne zabúdam na to, čo ma pred príchodom do ateliéru stresovalo najviac, a to, či mi dobre drží ofina. Ofina v tých časoch totiž musela stáť dohora, či už pomocou kila laku, cukrovej vody, tupírovania, alebo na povel. Stres z ofiny bol nahradený novým stresom zo „štelovania". Hotové fotky mojej zatiaľ nezvnútornenej príslušnosti k občianstvu, ktoré práve podávam pani na polícií, sú farebné a otrasné. Pani za dreveným okienkom ich premeriava pravítkom, jednu z nich nalepí na tvrdý papier do mojej zložky, potom dlhší čas ťuká do písacieho stroja. Lehotu vybavenia, ani spôsob doručenia si už nepamätám. Hotový zalaminovaný občiansky nosím v púzdre zásadne fotkou dole.
Rok 1999
Vydávam sa po 3 mesačnom randení. Na hodinách Výchovy k manželstvu a rodičovstvu v 2. ročníku Pedagogickej fakulty nám síce práve prízvukujú dôležitosť správneho výberu partnera a dostatočného času venovaného jeho spoznaniu, no nám tá svadba prichádza v celej tej zaľúbenosti ako super nápad. Dostávame ešte jeden nápad, už asi nie tak dobrý - spôsob oznámenia tohto kroku rodičom. Čo tak doniesť im len môj nový občiansky preukaz už so zmeneným priezviskom? Bavíme sa na tejto mladíckej opovážlivosti a ľahkovážnosti a týmto sa im dodatočne ospravedlňujeme. Nakoniec sme im o svadbe povedali, dva týždne pred...
Fotografia robená opäť v ateliéri, len už s modernejším a vzdušnejším zariadením je už trochu optimistickejšia. Neprirodzený výraz tváre síce ostáva, no na celkový dojem vplývajú stopy po svadobnom účese. Stojaca ofina už nie je nevyhnutná, skôr by bola smiešna, vlasy sú o niečo dlhšie, točia sa presne tak, ako chcem a odtieň farby, ktorý mi starostlivo vybrala kaderníčka, si budem s nostalgiou pamätať navždy. Srnčia hnedá...
Prichádza ten moment, keď sa konečne skartuje môj starý občiansky. Pani za prepážkou vyťahuje moju zložku a lepí k prvej fotke vyciveného 14 ročného dievčaťa moju druhú - takmer svadobnú. Občiansky preukaz je stále laminátový.
Rok 2009
Naše dve deti sú v škôlke a my sa sťahujeme do Bratislavy za prácou. Po 3 rokoch si kupujeme byt na vysnívanej ulici. Občianskemu preukazu už dochádza platnosť, no zmeniť ho treba aj kvôli tej vysnívanej ulici a trvalému pobytu na nej. Na rýchlo prečesávam zase o niečo dlhšie vlasy, s odtieňom, ktorý si pamätám nie z nostalgie, ale preto, že si ho pravidelne kupujem. Mahagónovou dúhovou pravidelne prekrývam svoje prvé šedivé vlasy.
Odvezieme deti do školy a utekáme s manželom na políciu. Bez návštevy fotoateliéru. Modernizované vybavenie na polícií ma ticho fascinuje. Žiadne drevené okienka s výkrikmi „Ďalší...". Všetko je tak elektronické a prehľadné, že ani na chvíľu neváham, čo treba. Som číslo, ktoré na pristúpenie k okienku privolá veľký displej. Žiadne lepenie, strihanie, písanie na stroji, len klik-klik myšou. Premýšľam, ako asi skončila moja zložka, kde sa lepidlom lepili fotografie, možno v archíve, možno to niekto digitalizoval...neviem...Fotografuje sa na mieste, tiež len kliknutím myšou. Sadnem si ako chcem, rýchlo prebehnem rukami po pestovaných vlasoch a verím, že na fotke bude zachytená radosť z vlastného bytu na vysnívanej ulici. Usmievam sa. Pani otáča monitor s hotovou fotkou ku mne. Moja tvár s kruhmi pod očami a strnulým výrazom hovorí o novom bývaní asi toľko, že ho budem ďalších 30 rokov splácať.
Kartička občianskeho preukazu má už menši formát platobnej karty, dá sa ľahšie schovať medzi množstvo ďalších kartičiek a preukazov, ktorými sa za tie roky zaplnilo moje púzdro, aj nálepky šmolkov sú vynovené a neriešim, či som na také nálepky neni trochu stará, nalepili mi ich tam totiž moje deti. Mimochodom, Kylie Minogue vyzerá stále tak isto nádherne.
Z fotografie na občianskom som po každé nanovo zhrozená a každému, komu ho predkladám mám potrebu sa za ňu ospravedlniť. „Jeeej, mohla by si dať tú fotku do znelky seriálu Odsúdené" - snažia sa ma utešiť tí, čo si to môžu dovoliť.
Rok 2014
Ani vo sne ma nenapadlo, že mi život prinesie prekvapenie, vďaka ktorému sa budem musieť z vysnívanej ulice pohnúť ďalej, za novým trvalým pobytom. K našim dvom deťom pribudli dvojičky. Sú také maličké, že sa prvé mesiace zmestia do jednej malej postieľky, no nábytku a príslušenstva potrebného pre ich vývin pribúda. Priestranný trojizbový byt sa pri 4 deťoch neuveriteľne zmenšil. Sťahujeme sa do domu so záhradou v menšom meste. Získavame list vlastníctva a snáď už naposledy sa sťahujeme. Počas nášho 15 ročného manželstva je toto piate sťahovanie, verím, že posledné.
Radosť zo zbavenia sa starého občianskeho, kvôli novému trvalému pobytu je opatrná. Doma dlho nacvičujem prirodzený výraz tváre. Sľubujem si, že počas fotenia budem myslieť na to, aké sú moje deti veselé a šťastné, a že sa to určite odzrkadlí. Občiansky preukaz ostáva v známom formáte, no pribudne mu číp, vďaka ktorému budeme môcť realizovať zaručený elektronický podpis. K občianskemu dostávame aj čítačku čípových kariet. Keďže sme manželia, musí nám stačiť jedna. Nevadí, na záväzky sme si za tie roky zvykli. Tento záväzok nám má vraj dodať väčšiu slobodu. Minimálne pri vybavovaní úradných záležitostí.
P.S. Vlasy na fotografii môjho občianskeho preukazu sú síce neupravené, o tom, aké majú byť som sa nestihla ani zamyslieť a ich odtieň nemá žiadny vznešený názov, no prvý krát v živote sa na nej usmievam. Verím, že to tak ostane až do vypršania jeho platnosti...
