reklama

Detské želanie

Vchádzam s deťmi do obchodu na benzínovej pumpe. Zdá sa mi, že som na chvíľu začula tlkot srdca mojej 4 ročnej dcérky pri pohľade na vystavených plyšových medvedíkov...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

„To je krásny medvedík“ vyslovila s nádejou.

„Áno, naozaj je krásny“ – pritakávam jej, lebo za A) naozaj je, za B) považujem za správne vypočuť dieťa pri vyslovení jeho želania, aj keď veľa rodičov to vníma tak, že pozitívnou reakciou mu vlastne dávam nádej na jeho získanie. K želaniu zatiaľ vlastne neprišlo, aj keď tuším, že len zatiaľ...

„Mami, ja ho chcem“ – nesklamala ma moja dcérka.

„Janka, dohodli sme sa, že si vyberieš len džúsik, ja teraz nemám dosť peňazí na hračky“

Túžba je však väčšia ako pokus o pochopenie a Janka prechádza do útoku, ktorý predznamenáva dlhší boj. Zatína sa v postoji. Je pevná v odhodlaní no emočne asi na pokraji zrútenia pri predstave, že ho nedostane. Nástojí a ja opakujem: „nie, povedala som ti ako to je...“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nápor sa stupňuje a tak sa nenápadne aspoň spýtam predavačky na cenu. „6,50Eur...“

6,50 Eur nie je tak veľa v porovnaní s veľkosťou túžby, no je to veľa v porovnaní s počtom medvedíkov na svete. Ak mi spraví scénu pri každom, zbláznim sa...Ak teraz povolím, bude mi skákať po hlave... (s týmto všeobecne zaužívaným tvrdením nesúhlasím, ale momentálne si ním pomáham).

Sledovaná predavačkami a okolo stojacimi „ako asi zareaguje maminka“ začínam cítiť intenzitu tlaku.

Dcérka prechádza do plaču. OK...už je to rev...Vysvetľujem jej, že chápem, že po ňom túži, ale že nemáme teraz dosť peňazí.

„Jááá chcéééém mééédvééédíííííkáááá“ – z celej sily sa ma chytí okolo nôh, aby ma zlomila. Snažím sa zachovať pokoj, aj keď detský plač ma privádza do zúfalstva. Veď ako všetkých....Odháňam z hlavy prečítané internetové diskusie, kde sa istotu chrliace mamy pretekajú v tvrdeniach, čo by oni spravili a ako si dieťa toto jednoducho nemôže dovoliť a ako by mu hneď capli alebo „urobili raz dva poriadok“ a podobne. Snažím sa emócie dostať do neutrálu, pomedzi to platím za benzín a dva džúsy, reagujem na druhé dieťa, ktoré ma tiež pár otázok, na ktoré v tej chvíli musím povedať nie. Chvalabohu neprotestuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Beriem Janku na ruky a odchádzame do auta. Janka reve a zjavne trpí. Mierne šokovaní ľudia vonku ma pozorujú, ako sa ju snažím posadiť do auta. Je mi jasné, že vyzerám akoby som unášala cudzie dieťa alebo že mu ide o život a ja na to necitlivo nedbám..možno zvažujú záchranu...

Je mi jej ľúto, najradšej by som jej dala aj to posledné a tiež - mám v pamäti vlastné túžby, čo robili s mojou detskou dušou ich nesplnenia. V hlave sa mi vynárajú rady psychológov a pedagógov, aj keď v tom kriku sa obávam, či si spomínam práve na tie správne.

„Dajte dieťaťu najavo, že máte pochopenie pre jeho želania, ale neoblomne trvajte na svojom...pozor ale na pedagogický takt, pozor na to, aby ste svojou neoblomnosťou nevychovali z dieťaťa tyrana...“ Ó môj bože...Dieťa neoblomne plačom prekrikuje môj neoblomný, pochybnosťami nahlodávaný postoj. Veď stál len 6,50...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Môôôj plyšový medvedíííík“ – to už mnou zalomcuje...berie to tak, že je JEJ a my sme ho tam nechali. Chudák medvedík, chúďa Janka...Odchádzame autom preč, nárek neutícha, Janka reve celú cestu a stále opakuje, že ho chce...

„Stál iba 6,50“ nadávam si..lenže do ďalšej výplaty budem možno 10x potrebovať tých 6,50. Utešujem sa: „Dobre si urobila...si dobrá matka...aj keď dieťa reve a trpí...ty si tu šéf, ty si zodpovedná za jej výchovu...možno sa ti raz poďakuje, že si ju naučila, že v živote vždy nedostaneme to, čo chceme...doma máme asi 20 takých medveďov a deti v Afrike nemajú ani jedného“ – toto posledné som určite vyslovila aj nahlas.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Reve celú cestu. Doma konečne zabúda na medvedíka. Necítim víťazstvo, že je konečne kľud. Mohla by som sa na ňu hnevať, koľko nervov a stresov mi vyrobila, aká je sebecká, keď vie, že nemám prachy a ona si vynucuje. Som zničená z toho náporu na nervy, ale necítim hnev. Ako si len my dospelí donekonečna dokážeme vzájomne želať splnenie všetkých snov a želaní a ako často musíme deťom zrušiť a zamedziť splnenie ich želaní...

Po hodine prichádza za mnou a v dlaniach drží pár centov.

„Mami, ja mám peniažky na toho medvedíka“

„Jani, to je málo, on stál viac“ – hovorím jej ľútostivo.

O chvíľu prichádza s väčším množstvom centov vyzbieraných po všetkých možných detských peňaženkách a šporkaskách.

„Stále je to málo, Januška, na to by si potrebovala väčší peniaz a možno aj papierový

Janka sa nakrátko zamyslí a po chvíli pribehne s kancelárskym papierom. „Mami a napíšeš mi na papier koľko stál ten medvedík?“

Napísala som sumu. Zobrala papier a okolo tej napísanej sumy nakreslila veľký kruh s priemerom asi 15cm a vystrihla ho. S nevinným výrazom v tvári mi ho ukazuje...

„Mami, pozri ja mám peniaz na medvedíka“

Vyrobený peniaz je väčší, je dokonca papierový...ona naňho naozaj má...Objala som ju tuho a dlho a pobozkala.

Má naňho...má na to, aby si ho kúpila...má na splnenie všetkých svojich želaní a snov. Zo srdca jej to želám tiež...:-)

Miroslava Luptakova

Miroslava Luptakova

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu