Lucka privádza do sály svojho ocka a Simonka Lenku. Usádzajú ich k nášmu stolu. Dobre to tie baby vybavili. Aby sme mali miesta vedľa seba. Rodičia sú vzrušení, v očiach hrdosť aj dojatie. Za chvíľu sa všetci gymnazisti roztancujú a už cítim, že neustojím to dojatie. Mám pocit, že nikto nie je tak šťastný, ako ja. Ak by sa zbierali venčeky aj pre najšťastnejších zúčastnených dospelých, tak to vyhrám. Moja radosť z dcérinej slávnosti je umocnená skrytou radosťou, že sedím vedľa Lenky. Chvíľami nerozumiem tomu, kedy sme stihli tak vyrásť. Pri nej je vždy časť mňa, malou Mirkou. Poznáme sa od plienok. Rovnaký rok narodenia. Celý život je so mnou, aj keď sme väčšinu tých rokov nebývali v jednom meste. No je bližšie ako ktokoľvek.
Dnes na slávnosť mi požičala náušnice. Kedysi mi požičala lopatku, keď sme z blata na záhrade varili Janka a Marienku. Trochu drsné, ale hovorím si, ani to „blatíčko“, čo sme varili, nebolo jedlé a ani Janko s Marienkou predsa neboli jedlí. Dodatočne som celkom vďačná, že nás naše čistotné mamy nechali rýpať sa v blate. Dodnes ma to občas láka... Keď som ju raz stretla v meste, mala na sebe náušnice s obrázkom dievčatka. Pripomínalo dievčatko z našich hrnčekov a tanierikov, ktoré sme dostali ako malé škôlkárky. A to dievčatko mi zase pripomínalo Lenku. Moju Lenku. Lebo bolo tmavovlasé ako ona. A tak zo mňa prirodzene vyletelo: „jééj, to sú akoby moje náušnice“. Lenka bez jediného zaváhania s dojatým úsmevom strhla dole náušnice a dala mi ich. Hanbila som sa, že to vyznelo tak, akoby som si ich vypýtala, no zároveň som vedela, že nemusím nič vysvetľovať. Bol to moment, ktorý zohrieva na duši a spája.
Mladí gymnazisti, pri ktorých sa ťažko odhaduje či sú deti, alebo dospelí sa roztancovali. Myká mi nohou a najradšej by som tancovala s nimi. V tej sále sme kedysi tancovávali aj my s Lenkou. Na „bejby“ diskotékach. Začínali možno o 14:00 a končili o 18:00. Mali sme 13-14 rokov a do kartónovej škatule sme hádzali na papierikoch napísané typy na najlepší hit diskotéky. Ak nevyhral Vanilla Ice so svojim Ice Ice baby, tak vyhrala Madonna a jej Holiday. Nosili sme odstrihnuté rifľové kraťasy, neónové tričká a do vysoka vyfúkanú ofinu. Lenka nosila všelijaké plastové náušnice, ktoré sme volali krikľavé. Bola proste kočka a ja som sa to snažila od nej odkukať. Dúfala som, že keď prídu na rad rodičovské tance, že si pôjdeme zatancovať, ako vtedy. Na jej obhajobu dodávam, že nešla preto, lebo mala ´štekle´, na rozdiel od botasiek na bejby diskotéke. Ale fakt som túžila si s ňou zatancovať. Ako kedysi. Ešte nás čaká spoločná stužková našich detí, ešte máme nádej na spoločný tanec. Dám jej zahrať tú Madonnu. Neverím, že nepôjde...A potom nebude chcieť prestať a určite povie: „veď sme len teraz začali tancovať..“
„Veď sme sa len teraz začali hrať,“ bola naša pravidelná hláška, keď naše mamy zahlásili, že už musím ísť domov. Keď sme domov nemuseli, to bol sviatok. Do noci sme si šušotali a sľubovali si, že vydržíme do rána hore. Náš sľub vždy narušilo Lenkine pravidelné odfukovanie a moje tiché: „Lenka...spíš?“ nenarušilo jej spánok. Nielen, že sme túžili vydržať hore do rána, zároveň sme túžili vstať ako prvé a prekvapiť rodičov prichystanými raňajkami. Myslím, že raz sa nám to podarilo, ale pri tejto tajnej misii sme robili taký buchot, že rodičia rozospatí vyskočili a poslali nás znova spať. Spomínam aj na poobedné spánky, príjemné prítmie zo stiahnutých roliet, Lenkina bábika Evka, ktorej neviem prečo Lenka natrela oči medom, takže už nebola žmurkacia. Trochu som na tú bábiku žiarlila, zdalo sa mi, že ju má kúsok radšej ako mňa.
Stavali sme si bunkre pod stolom, dedko najprv šomral, že robíme ´neporádek´a máme sa ísť ´hrat ven na ulicu´, ale nakoniec nám vždy podal malú lampu, aby sme mali v tých našich bunkroch aj osvetlenie. V bunkroch sme skúšali polohlasne povedať prvé neslušné slová, skončilo to tak, že Lenka musela kľačať v kúte za nás obe. Skúšali sme tiež, či naše jazyky chutia rovnako...Pomalým sústredeným pohybom sme sa blížili končekmi jazykov k sebe a keď sa konečne dotkli, zhnusene sme sa odvrátili, každá s presvedčením, že jej vlastný jazyk chutí lepšie. Hrávali sme sa na veveričky a nikdy nezabudnem na ten moment, keď som začala ako obvykle stavať bunker a Lenka povedala, že sa jej nechce hrať na veveričky, ani iné zvieratá. Bola zrazu veľká, nečakane veľká, hoci je medzi nami len polročný rozdiel a ja som nerozumela. Pochopila som, že ak ju nechcem stratiť, musím ju dobehnúť a "dorásť"
Prisahali sme si, že sa nikdy nevydáme, nikdy nebudeme učiteľky a budeme bývať spolu. Zaobstaráme si krásnu truhlicu, do ktorej si budeme zbierať šperky a požičiavať si ich. Zatiaľ sme vlastnili len zbierku céčok. Snívali sme o tom, že sa raz totálne prejeme marhúľ a hrachu, že ich budeme mať toľko, že proste nebudeme musieť prestať jesť. Na bicykloch sme prebrúsili celé mesto, hoci sme starým rodičom sľúbili, že pôjdeme len po vedľajšiu ulicu. Kofola nikdy nechutila tak, ako vtedy, bolo treba za ňou zájsť až do kempingu pri Váhu. Preberali sme prvé lásky a prvé sklamania. Viem presne, ako sa Lenka zoznámila so svojim manželom, kde sa rozlúčili po prvom rande, aj čo si povedali. Každý piatok sme si písavali listy a obálky polepili obrázkami spevákov a pokreslili srdiečkami. Keby sme vtedy tušili, že budú smartfóny, že každý pocit, zážitok, fotku bude okamžite možné zdieľať, zatočila by sa nám hlava, napriek tomu, sme si dokázali povedať všetko dôležité v našom živote.
Nedodržali sme náš sľub, že sa nikdy nevydáme a budeme bývať spolu, no vďaka tomu teraz sedíme vedľa seba na venčeku našich starších dcér. A zhodli sme sa v niečom veľmi vzácnom, čo sa nijako naplánovať nedá. Pred 4 rokmi som zmätene pobiehala v práci, tušiac istú novinu, ktorej som zatiaľ nijako nemohla uveriť. Lenka bola prvá, ktorej som napísala...Okamžite mi zavolala a vážnym, ale upokojujúcim hlasom ma poslala do lekárne po tehotenský test. Poslúchla som ju, tak ako pri mnohých iných životných okamihoch. O pol hodinu som jej roztrasená písala výsledok...Nastalo ticho...Nerozumela som tomu tichu, no mala som čo robiť s vlastnými myšlienkami a tak som to neriešila. Večer zazvonil telefón a Lenka sa mi roztraseným hlasom ospravedlnila za to odmlčanie, ale chcela najprv svoju veľkú novinu oznámiť svojej mame. Termín našich plánovaných pôrodov na deň rovnaký…
A tak sa z venčeka ponáhľame za našimi mladšími deťmi, škôlkármi, ktoré možno tiež raz budú mať venček naraz. Nebývame spolu, ale navždy spolu budeme, navždy si budeme šepkať a zverovať sa, smiať sa a plakať spolu, myslieť si podobné, túžiť po podobných veciach a požičiavať si náušnice.
Lenuška moja, prajem Ti dnes krásne narodeniny, za chvíľu Ťa opäť dobehnem...
